Vošla do kupé, ktoré konečne nebolo preplnené a sadla si. Jej pohľad sa uprel na muža oproti. Bol nádherný. Mladší, o dosť mladší od nej a tak veľmi sa podobal na jej obľúbeného herca! Srdce jej búšilo, zalievala ju horúčava. Ruky sa triasli. Stroskotané manželstvo, samota, to všetko ju tak mučilo. "Hele, když se ti chlap líbí, tak mu dej telefonní číslo a řekni, ať zavolá!", dala jej radu Míša, dlhoročná kamarátka. Ale keď ona sa tak hanbí...
Už sa blížila jej zastávka na začiatku Ostravy. Vytrhla z novín čistý kúsok, načmárala tužkou na obočie telefón aj s predvoľbou. Tužku schovala späť do kabelky, vzala si cestovnú tašku z výletu u Míši a pobrala sa von. V poslednej chvíli hodila lístok s číslom mužovi na kolená...
Zavolal. Prvé rande bolo ako z filmu. Galantný, krásny muž. Aspoň v tých rokoch a po zlých skúsenostiach jej pripadal akoby jej ho zoslalo nebo. Z krátkych stretnutí sa stali spoločné víkendy. On žil na Slovensku v malom domčeku a veľkou záhradou. Každý piatok rovno z práce utekala na vlak a tam ju čakal. Smiali sa spolu, hrabkali v záhrade, varili, upratovali. Veľa rokov. Prišiel čas odísť z práce do dôchodku, uvolniť miesto mladším. Tak jej prišiel pomôcť zbaliť kufre, zamknúť byt a definitívne si ju odviedol na svoju perníkovú chalúpku. Preskákali spolu veľa dobrého, sem tam aj to horšie, ale vždy spolu. Ona chodila domov raz do mesiaca, pre dôchodok, skontrolovať svoj malý byt. Naše dva štáty boli rozídené, ale ich duše nie. Toto pevné partnerstvo nerozbili ani zákony.
Vek pribúdal, sily ubúdali. Prvému diagnostikovali rakovinu mužovi. Zrátal si to a odmietol chemoterapiu. Vedel, že na čas, keď bude objímať záchodovú misu, nemá síl. A aj jej objavili zhubný nádor, hoci na inom mieste. Rozhodli sa slobodne a bez nátlaku. Že sa nebudú pozerať na to, ako pomaly odchádzajú, na bolesť, zomieranie, smrť. Že sa navzájom uchovajú v pamäti tak, ako spolu žili, hospodárili, boli šťastní.
Naložil jej batožinu do vlaku, naposledy pohladil biele vlasy poctivo vyčesané do drdola a vyšiel na perón. Keď vyklonila hlavu z ušmudlaného okna medzinárodného rýchlika, zamával. Držal sa ako vedel, prehĺtal slzy, len aby mu nezačali stekať po tvári. Povedala mu, ako vždy keď odchádzala: "Dávej na sebe pozor!"
Pevné priateľstvá vám praje Mata Hari...
Komentáre
jojoj, život nám ponúka
mh,
joj, dievčatá
MH
eM Há
do ríše snov z perníka..kde šťastným kľúčom sa porozumenie zvnútra zamyká..
no neviem-prečo tak smutne si to ukončila..nemohlas ružovejšie?..moja milá??
šetri moje starecké srdce-skôr rozprávkovo ukonči nabudúce..
toho smutného je viac než dosť..ja chcem šťastného konca byť hosť..
jedným dychom som to čítala..
len toľko bych teraz k tomu mala..
/vidíš moje vlhké oko?/
Pekne si to
toť nedávno
Neviem ako by som sa zachoval na ich mieste...
Darek, Radostička
Iris
Ivo
oznamujem
tento príbeh
- krásny...ale nechápem koniec - chceli si zachovať pekné chvíle ?...- nemali silu byť spolu do konca ?...
- koniec smutný...
smutne
netuším, dámy,