Mata Hari

Ako malé dievčatko ma mamička strihávala nakrátko, so slovami: "Vieš, ty máš také riedke a slabé vlásky..." A malé dievčatko sa prvýkrát stretlo s komplexami menejcennosti. Že mamička klamala preto, lebo z nejakého jej vlastného dôvodu nenávidí dlhé vlasy, viem až teraz, keď si kefou prečesávam hrivu bujného porastu...

No a také krátkovlasé dievčatko sa začalo stretávať s princeznami. V rozprávkach na obrazovke, v knižkách, na obrázkoch a všetky tie mrchy boli zlatovlasé, dlhovlasé, bez jedinej chybičky krásy. Teda, nie, že som ich nemala rada, len som im závidela, boli to také mýtické bohyne.  A motala som si na prst zlatisté vlasy z kukurice a hrala som sa, akože sú moje.... a túžila som byť tiež zlatovlasá princezná. Moje túžby neboli zatiaľ nikdy splnené, dokonca aj na maškarných plesoch som nebola princeznou, ale ako bosorka som zopár maškarných vyhrala...:-)

Snehulienka mala výnimku. Bola biela ako mlieko s perami ako krv a vlasami čiernymi ako havran. Konečne niekto, kto nevyzeral ako stádo dnešných zlatokopiek. Takže hneď som uvítala iný pohľad na túto postavu a s neterinkou - Snehulienkou v požehnanom stave, sme si včera film Snehulienka a lovec pekne vychutnali.

Poviem vám, spraviť z rozprávky hororové fantasy považujem za skvelý nápad. A švihnúť tam neodolateľného lovca, rebela závislého na alkohole, ktorý mal viac šarmu ako ktorýkoľvek princ, bol výborný ťah. Vziať domov, vykúpať, nasadiť antabus dostali chuť asi všetky dámy. Posadiť Snehulienku na koňa v plnej zbroji ako Johanku z Arcu bol ďaľší z kladných úletov tvorcov.... a viete čo? Viac už ani slovo, jednoducho - stálo to zato!

Svet plný skvelých princezien vám praje Mata Hari....