Mata Hari

Hundreme. Brýzgame na počasie, veľa prší alebo je sucho, dnes je zima alebo mi to horko ide na nervy, brýzgame a nie sme spokojní takmer denne. A tí profesionálnejší veční nasrdenci hádžu na nás svoju nespokojnosť už z rána. Možno sa im tak uľaví, netuším.

Niekedy aj ja frflem, hlavne na zimu, že by som pokojne mohla žiť v Afrike a krotiť levy. Lenže potom si spomeniem, ako som už koncom augusta znavená zo slnka, z tepla, letných sandálok a že by to chcelo zmenu. Napríklad sexi čižmičky. A zase naopak, po dlhej zime a spomínaných sexi čižmičiek, v ktorých sa bojím šoférovať, lebo sú až tak nebezpečné, netrpezlivo čakám na jar, keď nôžky vykuknú na svet spod sukienok v lodičkách a cítim sa ľahúčko, len tak vo svetríku, a v hypermarketoch sa vŕtam v kvetinách, muškátoch, vláčim domov celé balenia aj so zeminou s myšlienkou skrášliť si svet.

A teším sa, až to všetko bude bujnieť, rásť, kvitnúť a odkvitnuté lupene všetkého budú poletovať vôkol.

Vlastne máme od pána Boha šťastie, že sme sa narodili tu a nie medzi eskimákmi, večne zabalení a žužlajúci sušené ryby. Že sme sa narodili tu a nie na púšti, kde slnko spáli každý omylom zatúlaný kvietok. A že sme vo vnútrozemí a nemusíme sa triasť pred tsunami alebo nájazdami rozbujarených turistov.

Máme obrovské šťastie, že vďaka rodnej hrude viem, čo je slnko, viem, čo je sneh, poznám listy zelené, ale aj žlté a červené. A vďaka počasiu viem, že aj v živote to tak chodí - po každej zime jar a leto príde, ale aj to, že zlaté slnko nežiari každý deň....

Krásne a voňavé slnečné dni praje Mata Hari...