Mata Hari

Poznáte to, idete platiť, šumná deva pri pokladni hodí skúmavý pohľad: "A našu klubovú kartu už máte?"...

Tak sa nám hromadia v peňaženkách, je ich viac, ako peňazí a keď niektorú z nich potrebujete, mrcha sa niekam ukryje! Dobre, butiky s bielizňou, drogistický tovar, čert to vezmi, ale že mám aj zopár kariet z lekární, to sa mi zdá byť neférové. V jednej len zbieram body, ktoré si časom môžem uplatniť /vráť sa len k nám, milý zákazníček!/, ale v ďaľšej, ak nemáš kartu, zaplatíš viac! Len pri bežnej chrípke tak preplatíš nákup asi o 3 ojrá... dobre, tak mám aj kartu od nich, aspoň mi zostane na banány... Ale to sme my, čo sme túto nevyhnutnosť teda pochopili, lenže čo taká babička, tá ani nechápe, čo od nej vôbec chcú, na vypísanie nejakého lístočka nemá okuliare a ak jej aj s tým pomôžu a ona si kartičku vloží do peňaženky a vedľa v drogérii budú chcieť od nej klubovú kartu... no... škoda hovoriť! Ak si tú kartičku v lekárni nezaloží, samozrejme nemilosrdne sa jej lieky predražia. Ja chodím aj tak najradšej k devám na stredisko, slovka pekného prehodíme, lieky nepredražujú na klubových kartách a nešetria úsmevom.  Presne, ako to má byť.

Nič proti kartám, je taká plastová doba, ale klubové karty v lekárňach, to sa mi zdá byť predsalen trošku neseriózne!

Život bez plastových buzerácií vám praje Mata Hari...