Mata Hari

V zime sme museli so smútkom v duši takmer dohola spíliť polámané konáre našej vŕby a z tej smutnej kopy na mňa pozeral Janko Polienko a vravel: "Vezmi ma domov!". Tak som poslúchla, ale ako to v živote chodí, podáš niekomu prst a pýta si celú ruku.
"Mne je tu na linke samému smutno!", hundre si popod vyklíčené listy.
"Ako smutno?" pýtam sa ja, "Veď za tebou chodí cica Marcela (naša mačka, či už sa nám to páči alebo nie, musí mať misku s granulkami na linke, inak by jej to psíky zblajzli)
"Ale Marcela sa len o svoje brucho stará!", oponoval Janko, tak som ho vzala do rúk, na hlavu zatĺkla klinec, na klinec z drôtov, alobalu a textilu som mu uplácala Vílu Jarmilu. A Janko Polienko od tých čias onemel...

Aj záhrada sa pomaly rozrástla o Vílu Amálku, Najlepšiu Kačku, Zemeguľu, Tetky sliepky čo zlaté vajcia nesú..

Od Harryho Potera ku mne priletela sova Hedviga:

No a moje posledné dielko som osadila na smetiak! Veru tak. Matahár ako stavbár občas poskytne aj drobné služby klientom, ako napríklad požiadavku: "Toto cestou vyhoďte!" Betónovo-železné torzo zo smetného koša. Zbadala som to naložené na vozíku a vravím: "To mi vylož doma!". Múdry manžel sa už po rokoch manželky radšej na nič nepýta, tak mi to šupol na určené miesto, prebytočné kusy železných tyčí odpílil a ja som si uplácala Blížencov:

Krásne inšpiratívne leto praje Mata Hari