Mata Hari

Vyberám v lekárni lieky pre Našubabičku, keď ma zozadu štuchla Maja: "Servus, Mataharinka, dáme kávu?".. dáme, čo by nie, na kamarátov treba mať vždy čas. Vybrala si antidepresíva, sadla ku káve a čítame spolu príbalový letáčik. Zákaz požívania alkoholických nápojov. "Tak a mám po zábave!", rozosmiala sa Maja, o ktorej viem, že na chlast ani nepomyslí.

"Už som v piatok tie tlaky v hlave a v srdci nevydržala, mátalo ma dávno, cítila som, že to nezvládnem, ten pocit ničoty bol silnejší ako ja, tak som sadla do auta a vybrala som sa hľadať pomoc. Nenapadlo ma nič lepšie, ako ísť rovno do zdroja pomoci na psychiatrickú liečebňu. V ambulancii mi vraví pani doktorka, že najlepšia by bola rovno hospitalizácia, že v takom zúfalom stave by skutočne bolo ideálne zostať pod dozorom a v pokoji. Hneď sa mi hlavou premietalo, čo treba doma všetko porobiť, o rodinu sa postarať, ale pani dochtorka vraví, že keby som si zlomila nohu a museli by ma operovať, tiež by nebolo iného východiska. Doslova vraví, že tým tam doma tiež nezaškodí pochopiť, že mama nie je stroj, určite by to zvládli, teda museli by. Tak som pritakala, podpísala dobrovoľný súhlas na hospitalizáciu a sestrička ma odviedla. Rovno na zatvorené oddelenie pre najťažšie prípady. Na chodbe ma obkolesíli také stratené dušičky, páchnuce stvoreníčka, len zaplakať. Pri predstave, že by som mala byť na izbe čo len s jednou, mi prišlo zle. Vravím, že nie, že chcem ísť domov. Sestričky, že sorry, podpísala ste a už sa to nedá. Ešte som mala telefón u seba, hneď som volala starému, nech okamžite ide pre mňa. Museli sme čakať, až skončia lekári poradu, podpísala som teda reverz a išla domov bez liekov, bez pomoci."

"To vážne ťa rovno zavreli, namiesto niečoho upokojujúceho?", krútim hlavou.

"Hej, s odporúčaním navštíviť bežnú psychiatrickú ambulanciu. Ja som chcela ísť hneď, ešte by sa dala nejaká nájsť, ale starý, že nie, ideme domov. Tak som sadla do auta, pustila som si rádio a s tým búšením srdca som to došoférovala domov. Tam som sa dozvedela, že na žiadne lieky nepôjdem. Očividne sa za mňa hanbil. Tak som dnes potajmo v jednej bola a budem poctivo rvať do seba antidepresíva. Ako vraví pani doktorka, ktorá mi ich predpísala - problémy síce nezmiznú šmahom ruky, ale začnete ich mať v paži. Nástup liekov bude pomalý, ale potom to bude dobré a keď sa chémia v mozgu napraví, treba vymyslieť bojový plán. Na boj o život, o šťastie, o rešpekt, o sebavedomie. Viem, že sa nič nezmení, len už to nebudem vidieť tak tragicky. Hovorím to len tebe, lebo tebe môžem, Mataharinka, ty si sestrička a vieš, že depresia nie je hanba. je to práve taká istá choroba, ako keď máš cukrovku. Tiež to treba liečiť!"

Kým sme dopili kávičku, aj pár sĺz padlo, ale potom sa pobrala domov aj s krabičkou nádeje.

Život s čistou hlavou vám praje Mata Hari...