Mata Hari

Dlho som nedala dáky zo života s Medulou, tak sa mi dnes zažiadalo...

Ako anorektické siedmačky sme veľkými očami vzhliadali k tým veľkým. Až k tým, čo už mali po pätnástke a mohli chodiť do kulturáku na dídžinu. Páni, to je niečo!! Môcť sa hýbať zvodne do rytmu medzi nimi! No, neboli vtedy Zumby, ani aerobic a o posilňovniach s vymakanými borcami sa nám ani nesnívalo. Ale boli diskotéky, kde nebolo dostať alkohol, len taká žltá nechutná limonáda v sklenej fľaši. Tak tento preborný nápad tentokrát vznikol v mojej hudbychtivej hlavičke.

"Ale ako sa tam dostaneme, veď pri dverách kontrolujú občianske preukazy?", spýtala sa Eva.

"Predsa oknom! Vraj stačí natiahnuť ruku a oni nám pomôžu dnu. Počúvala som decká."

Tak sme doma oznámili, že máme zo školy povolenie na diskotéku pre mladších, doma nám oznámili, že teda dobre. S hlavou v natáčkach som prehrabovala úbohý detský šatník v ktorom zúfalo chýbali prepotrebné rifle. Tie nemal každý a ani ja. Ísť v nejakej sukni, ktorú mi starostlivo vyberala mamička, by bolo faux-pas prvej triedy, lebo nemala vkus. To vtedy mamy nemali. Nič sa nedalo robiť, natiahla som na seba niečo, čo aspoň z diaľky pripomínalo moderný kúsok, pred domom sme sa stretli a svorne upaľovali dole Barónkou. Kulturák, dnes vieme, že to bol Nemecký kultúrny dom, bol od nás na hod kameňom. Eva tam chodievala na klavír, kde ju učiteľka vytrvalo šibala prútikom po rukách, ja som trávievala čas v knižnici, kde si teta knihovníčka zvykla, že ma z dospeláckeho oddelenia nevyženie a Remarquea nevypudí z hlavy. Bráško tam bol prihlásený na šachový večerný krúžok, ktorý pravidelne trávieval s dievčatami inde...

Mala som pravdu, o okno boli opretí tí veľkí s cigaretami v kútikoch úst, takí boli skvelí, až sa nám nohy podolmili. Stačilo natiahnuť ruku a so smiechom nás vyšupli bez veľkej námahy hore. A dobre sa pri tom zabávali. No, stačí povedať len toľko, že sme museli medzi nimi pôsobiť smiešne, lenže my sme si zrazu pripadali úžasné, potriasali sme našuchorenými chabými hrivami v rytme tých najúžasnejších hitov, aké sme si ani nevedeli predstaviť......

"Mataharinka a Medula, nech sa okamžite dostavia do riaditeľne!", zaznelo v školskom rozhlase a veru, špendlík by nám tam nevopchal nikto.... Celá trieda sa na nás otočila. V tom momente sme chceli byť neviditeľné. Pani direchtorka, prezývaná Cisterna pre svoju mohutnú postavu sa na nás opäť dívala tým láskavo-káravým pohľadom. Jasné, práskači na diskotéke, ktorí si ešte aj zistili naše mená. No, sláva a zviditeľňovanie má rôzne podoby. V našom prípade našťastie len potrestaná dohovorom. Tak sme vedeli, že tí hore majú oči a uši všade a že budeme musieť počkať tie prekliate dva roky, do oficiálnych návštev tanečného parketu a že sme si ich potom aj patrične vychutnali, niet pochýb. Až na drobný detail. Diskotéka končila 22-hou hodinou večer a mamička pekne stepovala pred kulturákom, aby sa nám nič nestalo. Tam sa naša sláva skončila...

Veľa krásnych pretancovaných večerov vám praje Mata Hari...