Zojin reštart, part1
24.11.2021 17:52:19
Pri živote ju držala len zvedavosť, čo bude ďalej.
Poznáš to, film ťa už tak neberie, ale stále čakáš na happy end.
Zoja sedela v závesnom kresle na terase svojho vysnívaného domova a pozerala na Martina, ktorý pílil pne na kúsky vhodné do krbu. Letná príprava na zimu. Nevedela z neho spustiť oči a ďakovala nebesiam.
Keď vycúvala z nefunkčného 27 ročného manželstva, hlboko duševne zranená s trochou peňazí na účte, z ktorých by si ani garsónku nezvládla kúpiť, zaprisahala sa, že nikdy, ale naozaj už nikdy nepustí žiadneho chlapa do svojho života. Lenže vesmír má svoje plány a poslal jej do cesty Martina. V čase, keď už si myslela, že pre ňu jednoducho spriaznená duša neexistuje, v čase, kedy mladší muž a staršia dáma boli vždy terčom kritiky.
Nebolo to jednoduché. Na začiatku Martinov záujem a koketovanie brala len ako milé rozveselenie, pozvania na kávu posielala do autu, ale páčilo sa jej to. Pocit, že žije, že je pre niekoho pekná, že nepočúva slová kritiky a urážok, ale slová obdivu.
Martinovi trvalo dlho, kým prijala pozvanie na spoločne strávený večer. V čase covidovej pandémie a lockdownov bolo ťažké vymyslieť niečo zaujímavé. Naložil do auta rozkladací rybársky stolík s dvomi stoličkami, dve deky, niečo, čo pripomínalo obrus, vyzdvihol Zoju pre domom, v ktorom bola v prenájme, vo výdajnom okienku nabral zabalené teplé jedlo a horúcu kávu s koláčikmi, zaparkoval pri najväčšom parku uprostred mesta.
Sedeli a večerali, ľudia, prechádzajúci okolo sa usmievali. Zabudli na čas, aj na zimu.
A spojili sa a už sa nerozdelili.
Hojdala sa na tej terase, Martinovi sa pot perlil na čele a ako mával sekerou, vyzeral ako podvyživený drevorubač. Zasmiala sa nad tou myšlienkou. Bol tenučký, žiadny svalnatý borec. Takého už mala, stačilo. Na hlave mierne prešedivená hriva vlasov, do ktorých tak rada zabárala svoje prsty.
Martin sa vystrel, vopchal ruku do vrecka nohavíc a psíky, ktoré si mysleli, že pre nich vo vrecku loví piškóty ho hneď začali obskakovať. Toľko dobiedzali, až ho napokon zvalili do trávy. Martin sa smial uhýbajúc ich psím bozkom.
Slnko zapadalo za stromami ako krásna ohnivá guľa. Ani tento pohľad na západ slnka sa jej v novom domove, obklopenom lesom, nezunoval.
Komentáre