Mata Hari

Motýľ belásek sadol Márii na ruku. Opatrne ju zdvihla, aby sa na neho pozrela bližšie. Kýval na ňu okatými tykadlami a jeho papuľka sa otvárala. Nepočula, čo hovorí, len mala pocit, že mu rozumie. Zahodila konopnú cigaretu do trávy a vychutnávala si farby motýľa.

„Ty si krásny!“, vzdychla zasnene. Muž vedľa nej sa pohol. Udivene mlčal pri obraze nádhernej víly s motýľom na ruke. Vtláčal si tú scénu do pamäti. Vedel, že v noci nebude spať, kým to nenamaľuje.

Keď konečne nesmelo pozval Máriu na kávu, netušil, že bude až taký šťastný. Zapáčila sa mu myšlienka posedieť v lese pri potoku, ako navrhla táto éterická femme fatale. Je to pre nich lepšie, on má svoju Čarodejnicu a Mária svojho Majiteľa a aj keď si nebol istý, či z tohto posedenia bude niečo viac, jeho celé ja Zaklínača volalo po Márii. Nebol si ničím istý, len tým, že ona nemôže byť iba obyčajná ľudská bytosť.

„Pani Mária,“ zašepkal a v hlase mal tisícročnú túžbu. Belasý motýlik vzlietol a zakrúžil nad ním. Mária sa otočila k Zaklínačovi.

„Áno, pán Zaklínač?“

Jej otázka zostala nedokončená. Nebolo treba viac slov. Približovali sa k sebe pomaly, akoby sa báli, že jeden druhého vyplašia a ten druhý uletí ako ten belásek. Napätie vyburcovalo všetky zmysly sveta. Vôňa vzrušenia potlačila kvety na okolí. Búšenie dvoch sŕdc prehlušilo zurčanie potoka a oči mali len jeden pre druhého. Ich spojenie sa už nedalo zastaviť. Nenáhlili sa, krotili vášeň na najvyššiu mieru a vychutnávali si ospalosť letného odpoludnia. Motýle sa roztancovali okolo nich ako znamenie zhora. Všetko vôkol súhlasilo s ich spojením, len súkromné životy kričali o opaku.

Mária nikdy svojho Majiteľa nepodviedla, Zaklínača stretávala na úrade. Zaklínač si pripadal obyčajný, nevedel o tom, že je Zaklínačom motýľov. Niekedy až do svojho skonu netušíme, kto vlastne sme.

Chodievala do jeho kancelárie roky, vážila si jeho profesionalitu a tušila netušené. On si ju všimol hneď a stačilo, aby len prechádzala okolo, musel vyjsť von a len sa tíško díval. Ťažko uhádnuť, čo sa mu premietalo hlavou. Zaklínačom do myšlienok nevidí nikto. A v to letné odpoludnie zazívala počas rozhovoru.

„Prepáčte, ešte som nestihla kávu.“, ospravedlnila sa. A Zaklínač vedel, že buď teraz alebo už nikdy.

„Smiem vás na tú kávu pozvať?“, spýtal sa trošku nesmelo. Mária rovnako nesmelo prikývla. Zaklínač sa zdvihol z kancelárskeho kresla, dal ostatným vedieť, že odchádza a vyšiel za ňou. V aute navrhla posedenie v lese, nádherne voňala a volány na šatách poletovali v chladivom vzduchu klimatizácie. Zastavili na pumpe a Zaklínač priniesol na požičanom podnose dve kávy, fľašu vody a malé koláčiky. Vyviezli sa kúsok nad mestom, rozprávajúc sa o banalitách života. Kým Mária nevylovila z kabelky cigaretu s podivnou arómou. Nevadilo mu to. Vedel, že je iná a keď letel okolo belasý motýlik, želal si, aby jej povedal, ako ju miluje. Netušil, že je Zaklínač motýľov...

Odpojili svoje telá od seba a náhlivo dýchali. Akoby si chceli tú arómu lásky zapamätať naveky.

„Vieš čo je zvláštne?“, spýtala sa Mária Zaklínača a privinula sa k nemu.

„Neviem.“, zašepkal on.

„Že nepoznám nikoho, kto by motýle nenávidel alebo aspoň nemiloval.“

„To ma nenapadlo, to je pravda.“, prekvapený postrehom sa otočil na ňu.

„Ty si taký motýlik, Mária, nežný, éterický.“, zašepkal jej vyznanie.

„Ale motýle nemôžeš vlastniť! Akonáhle motýľa zovrieš do päste, uhynie.“, zamyslela sa ona nahlas. Vedela o čom hovorí, dusí sa v dlani Majiteľa.

Keď prišiel Majiteľ domov, bola už noc a Mária sa robila, že tvrdo spí. Trpezlivo čakala, kým sa uloží ku nej a až počula pravidelný zvuk jeho dychu, prezrádzajúci hlboký spánok, potichu vykĺzla z manželského lôžka. V šatníku našla poctivo ukrytú hriešne krásnu belasú nočnú košeľu z hodvábu. Kúpila si ju pre seba, pre svoje tajné snívanie. Na balkóne si zapálila konopnú cigaretu a noc začala meniť farby. Mesto sa rozohralo ako lúka posiata všemožnými kvetmi. Mária, belasý motýľ, sa postavila na zábradlie luxusnej bytovky uprostred tých farieb. Vedela, že je to úplne jedno, ak to nespraví ona, spraví to za ňu Majiteľ. Príliš majetnícky na to, aby dal slobodu svojmu beláskovi. Vdýchla posledný dúšok a usmiala sa. Roztiahla krídla a pustila sa do letu. Posledného letu belasého motýľa......

Bujné letné lásky vám praje Mata Hari...