Mata Hari

Väčšina z nás neľutuje to, čo urobila, ale to, čo neurobila... Áno, niekde nastane akýsi blok v hlave a aj keď vieme, že by sme mali niečo spraviť, možno aj vieme, konkrétne čo a ako, tak to nespravíme. Zo strachu, prípadne z pohodlnosti... Moja kamoška, pracovne vyťažená, má dvoch synov. O Peťkovi sme všetci v okolí vedeli, že s najväčšou pravdepodobnosťou fičí na drogách. Vyzeral detsky, využívali ho k predaju na školách, vozili autami. Len kamoška to nevidela. Niekedy mamy také veci nevidia. Stále som chcela za ňou ísť, zazvoniť a upozorniť ju na ten fakt. Niečo mi bránilo.... Po mesiacoch to chlapec  s dávkou prehnal. Síce ho zachránili, ale s poškodením mozgu. Chodí, len je na úrovni malého dieťaťa.

Kamošku som stretla. Aj som sa priznala, že som jej to chcela povedať. Zúfalo sa rozplakala a vyčíta mi to dodnes....ten pohľad uplakaných očí matky nezabudnem...

Proste niekedy môžeme niečo spraviť, nebyť tej hlúpej brzdy v nás. Naše mačiatka rástli, unavovali mamu cicu a stále som myslela na to, že skočím k veterinárke pre radu na dokŕmenie. Predsa 5 kúskov je na mladú veľa. A opäť som to odkladala. Dnes zahrdúsila Mikinkovu Snehovú vločku  môjho Diablika... boli najsilnejší a ona už nevládala... tak ma bolí srdiečko...

...už viem, že sa musím odbrzdiť...

ešte spiace mačiatka....

Ospravedlňujem sa mame cicke, ona to nebola. Musela to byť kuna alebo iný predátor...nemala som ich dávať von pod šopku. Mali ostať v kúpelni....Mama cica sa o ne príkladne stará....