Mata Hari

Hore v Rači bol novinový stánok a ja som tak cupkala mamke kúpiť Slovenku, základnú literatúru žien tých čias. cestou dolu kopcom ma zastavila Medula. S ohníčkami v očiach otázka: "Nechceš sa zviesť?" Tušila som, že to nebude obyčajná jazda. Šuchla som sa za ňu na bicykel a ona sa spustila, vyložiac si nohy hore na riadidlá, vietor nám svišťal okolo uší, cesty našťastie boli v tých rokoch prázdne. Odbočku samozrejme prešvihla, tak bolo na čase jazdu ukončiť. namierila si to rovno do dreveného plotu, popred ktorým namáhavo kráčala ženička s kabelami. Tá v hrôze tašky pustila a my sme precitli obe zavesené na plote za ruky. Pozriem vedľa, Eva visí, pýtam sa: "Si celá?" "Asi.." "Tak sa pustime", navrhla som a obe sme zoskočili, neporušené a v celku. Len o bicykli sa to povedať nedalo... čo už..

K pätnástim narodeninám dostala motorku. A čo by to bolo za kamarátku, keby ma nepozvala na jazdu. Načesali sme si po dva obrovské copy, na sebe tričenká a kraťasky a hor sa na jazdu smrti. "Keď pôjdeme okolo kasární, ty mávaj!", prikázala mi tentokrát. Tak som pri Vajnorských kasárňach mávala. Pre istotu oboma rukami. Eva pridala na plynovom pedáli, skúter si švihol a ja som si švihla tiež. Na zem. Eva upaľovala ďalej a ja som zostala sedieť na boľavom zadku. Vojaci sa mohli aj urehotať k smrti. Odvtedy už nemávam vojakom...

Dobrú jazdu vám praje Mata Hari...