Mata Hari

Bolo raz hnojisko, rozsiahle, úrodné, plné malých červíčkov. Vedľa voňavého hnojiska kurník s kopou nadbytočných sliepok, na ktorých čele, ako pozostatok padlej vládnucej garnitúry, vypelíchaná Pupina vládla.

Namýšľala si, že je kohút. Rada sa halila do cudzieho peria, len aby bola čo najfarebnejšia a najviditeľnejšia. Ráno zvolávala slepačinec, aby sa dohodli, ktorá kde bude klovať do červíčkov. Rozdeľovala, panovala s takou konskou náturou, že sa jej zobák preťahoval. A sliepky poslušne klovali, červíčky kántrili, ako mali príkazom dané. Že sú červíčky v hnoji osožné, nevedeli samé.

Jedného dňa priniesol gazda mladého, statného kohútika na hnoj. Mladé pipky sa aj potešili, šuchorili si períčko a menej klovali. Kohút sa zabýval, ukazoval, že červíčky sú pre život potrebné, že ich nie je nutné stále kántriť. Pipiny štebotali a pekne znášali vajíčka, aby splnili päťročnicu.

No Pupina sa za živý svet nezmierila s dravým kohútikom, ktorého hlas sa pekne rozliehal a nielen na okolí, ale už aj na internete. Zozbierala posledné sily, ráno suverénne vystúpila na vrchol hnoja, sklapla kohútikovi po hrebienku, ako ja ráno po budíku, pečlivo pestovaným pazúrom pohrozila sliepkam, že nonono a milého kohútika spoločne vyštvali.

A opäť po starom klovali do červíčkov a mysleli na nesmrteľnosť chrústov. Až prišiel gazda, zdrapol rozdrapujúcu sa Pupinu, strčil ju do samotky a ostatné sliepočky si citeľne vydýchli. Už neklovali tak bolestivo, len k Pupine občas nejaký červíček ešte zablúdi a ona si na ňom svoj zobák nabrúsi....

Slepačiu polievku vám praje Mata Hari